Na ich usadlosť, laz medzi Hriňovou a Detvou, nás domáci pán trpezlivo navigoval. Našťastie. Všade okolo boli malé milé políčka, vlniace sa kopce, a sem-tam nejaký dom. Taká dokonalá, gýčová krajina z pohľadníc. Keď sa tu Vágnerovci, ako „prišelci“ pred štyrmi rokmi usadili, miestni na mladých ľudí, ktorí chcú bývať na lazoch, pozerali trošku začudovane. Teraz majú so svojimi troma susedmi veľmi dobré vzťahy.
Zoznámili sa ešte v škole. Počas štúdií na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre sa vybrali okúsiť prácu na biofarme vo Francúzsku, kde pestovali ovocie a zeleninu. Nakoniec sa im na tejto farme zapáčilo tak, že sa tam vracali pravidelne. Tesne pred našou návštevou boli na posledných francúzskych skusoch. „Stretávali sme tam ľudí, ktorí chceli žiť inak,ponúkali na farmách ubytovanie, vyrábali vlastné produkty, pestovali ovocie, zeleninu… Oslovilo nás to. Vracali sme sa tam každý rok, naposledy predtým, ako sme sa usadili na Slovensku, sme tam boli osem mesiacov, “ spomína Milan Vágner. Jeho manželka Lucia dodáva, že napokon sa rozhodli usadiť doma. Takmer pol roka hľadali vhodné miesto, kde by si chceli naplniť sen o svojom živote. „Vedeli sme, že sa chceme usadiť na strednom Slovensku, chceme bývať na lazoch a potrebujeme dom aj s pôdou, aby sme mohli začať,“hovorí Lucia, ktorá vyrastala v klasickej bytovke v Poprade. Milan Vágner je síce z dediny na východnom Slovensku, ale doma nikdy kravy alebo kone nemali. Iného života na lazoch sa však vôbec nebáli. „Nakoniec, keď sme sa chceli o niečom poradiť alebo sa napríklad naučiť vyrábať syry, zavolali sme kamarátom zo školy. Vždy ochotne pomohli,“vysvetľujeMilan Vágner.
Chceli sme gazdovský
Kvôli vysnívanému gazdovstvu precestovali okolie Krupiny, Novej Bane, Žarnovice, bezvýsledne… Ceny boli príliš vysoké. Nakoniec, ako hovorí Lucia, zmenili taktiku a nechávali malé inzeráty na zastávkach autobusov, obchodoch. Ľudia sa im začali ozývať a i keď sa do svojho terajšieho domu na prvý pohľad nezamilovali, pretože pôvodne chceli gazdovský, postupne ocenili jeho prednosti. „Dom bol hneď obývateľný, takže to bolo pre nás prioritné.
Pre vlastné bývanie sme si zrekonštruovali prízemie, teraz dokončujeme poschodie, tam by sme chceli postupne ubytovávať ľudí, “ hovorí pani domu a poznamenáva, že najhoršie je to s remeselníkmi. Kríza sa podľa nej stavebníctva ani nedotkla, pretože nájsť spoľahlivých remeselníkov za slušné peniaze je malý zázrak. „Dúfam, že o pár mesiacov už budú všetky izby na poschodí hotové,“ nádeja sa Lucia Vágnerová. Ponúka nám syr, nite, pesto – všetko vlastnej výroby a ešte prináša hrušky priamo zo záhrady. Presne takto by chceli hostiť aj svojich budúcich hostí, ak budú mať záujem. Manželov oslovil francúzsky systém – domáci ponúknu hosťom výrobky, jedlo pripravené z vlastných produktov. Kto chce, objedná si večere a raňajky, kto nechce, stravuje sa inak. „Boli by sme radi, keby to naši hostia využívali, pretože k domácim produktom sa ľudia v mestách ťažko dostávajú. A nielen kvôli tomu, chutia úplne inak,“vysvetľuje domáca pani, ktorá sa učila vyrábať bryndzu, syr, oštiepky u baču v Revúcej, teraz už len všetko zdokonaľuje s ‘dopĺňa svoj sortiment (naposledy o korbáčiky a syrové uzlíky).
Svadobný dar – teľa
Niektorí známi manželov sa čudovali, ako chcú žiť a najmä, či to budú zvládať. Lucia Vágnerovása len pousmeje, nevraví, že roboty je na gazdovstve málo, ale keď sa musí, tak sa musí. „Deti sú odmalička naučené samostatnosti. Vstávame skôr ráno, nemáme televíziu, to nám ušetrí veľa času, “ hovorí šťúpla žena, ktorá s pohybom nemá žiadne problémy.
Na farme sa jej narodili dve deti.
Čas si zadeľuje na každú minútku, ale takýto život ju zjavne baví, preto s tým nemá žiadny problém. Niekedy je aj na ňu toho priveľa, chmáry však nikdy netrvajú dlho. Milan Vágner má okrem svojho zamestnania zatriedený čas aj na gazdovstvo. Manželia sa na nič nesťažujú, sú skôr plní očakávaní, ako sa ďalej bude vyvíjať ich zámer s agroturistikou.
Na gazdovstve majú malú záhradku, kde nájdete aj biozeleninu zo semiačok z francúzskej farmy, ovocné stromy a pomaly sa rozširuje aj chov hovädzieho dobytka a ďalších zvierat. „Sme takmer % vo všetkom sebestační. Maximál- ne kupujeme základné potraviny, chlieb, múku, cukor… Všetko máme svoje, vyrábame si z nášho mlieka aj jogurty. Robíme to i kvôli deťom, “zdôrazňujú.
Do budúcna by sa vraj chceli na gazdovstve viac venovať chovu hydiny, k sliepkam pribudnú husi a kačky kvôli tomu, aby hostia mohli vidieť čo najviac zvierat. „Začínali sme s teľaťom, ktoré sme dostali ako svadobný dar. Už sme mali od nej tri malé. Na začiatku sme mali poriadny problém túto kravku podojiť. Dva mesiace sme okolo nej skákali, ale nedala sa,“smejú sa a dodávajú, že teraz, i keď ich dojiť naučila suseda, používajú dojacie zariadenie. Lucia Vágnerová hovorí, že napriek tomu, že je to rýchlejšie, s umývaním prístroja ju to stojí presne také množstvo času, ako keby dojila ručne, prípadne aj viac.
Svojich budúcich hostí vraj do práce na farme nebudú nútiť, ale kto bude chcieť, môže si vyskúšať budíček pred piatou, kŕmenie a čistenie zvierat, dojenie, prípravu syra… „Cez leto tu bola sestra z Bratislavy, na začiatku ju práca dosť unavila. Ale ľuďom z mesta sa páči, keď ich ráno zobúdza kikiríkajúci kohút, môžu zájsť do maštale, vidieť teľa naživo,“ pokračuje Lucia. Prácu na farme sa snažia urobiť maximálne šetrným spôsobom k zemi, plodinám… Nerobia všetko podľa starých spôsobov, ako to bolo voľakedy, ale do svojho počínania vnášajú aj poznatky zo školy a zo sveta. Široko-ďaleko vraj majú napríklad najmenej domového odpadu.
Pred dokončením
Vo Francúzsku sa im najviac páčilo, že všetko bolo robené jednoducho, nepotrebovali luxus, na Slovensku sú ľudia zvyknutí na väčší štandard. Aj preto je v každej izbe na poschodí domu vlastné sociálne zariadenie so sprchou pre hostí. Teraz Vágnerovci pripravujú. Zo Zdenky je už malá gazdinka spoločenskú miestnosť, ktorá by bola zároveň kuchynkou pre agroturistov. Toho, že by hostia neprišli, sa neboja. Okolitá príroda poskytuje množstvo turistických trás, v zime možno ísť lyžovať. Pred domom nám ukazujú ešte priestranstvo, kde bude čoskoro stáť terasa, aby ju hostia mohli využívať počas príjemných letných lazníckych dní. A nad ňou stojí obrovský orech, lebo ten vraj odháňa muchy. Vágnerovci majú niečo vyše tridsať rokov, ale milé na nich je nielen nadšenie, s akým veci robia, ale predovšetkým plánovanie. Už teraz vedia, že pri terase bude pivnička a samostatný vchod do ubytovacej časti sa ešte tiež trochu prerobí a… „Baví nás to, neberieme to tak, že sa tu ideme zodrať. Prácu sa snažíme si uľahčiť, pre dobytok sme napríklad vyrobili elektrické oplotky a naša Zdenka už vie kravičky nielen na pašu vyhnať, ale aj zapnúť a vypnúť oplotok, “ hrdí sa pyšná mama. Vraví, že niekedy je toho naozaj dosť, najmä, keď sa v lete kosí seno celý mesiac. Ale potom, keď sa pozrie na plnú šopu sena, je to pre ňu príjemné. Obaja svorne tvrdia, že tu žijú normálnym spôsobom, len akurát nie v meste. „Všetci sa nás pýtali, ešte len keď sme uvažovali nad tým, že sa usadíme na lazoch, ako to bude s deťmi, kde budú chodiť do krúžkov a podobne. Zdenka začala chodiť teraz do súboru, dá.sa to naplánovať. Žijeme normálne, ibaže trochu izolovanejšie a šetrnejšie k prostrediu,“ vysvetľuje Lucia Vágnerová. Mnohí zo starousadlíkov sa ich pýtajú, prečo napríklad triedia odpad práve tu, na lazoch. Keď odpovedia, že kvôli dobrému pocitu, znie to pre iných trochu nepochopiteľne.„Máme biologickú čistiareň, kompost, triedime všetko. U nás je to taký kolobeh, zvieratá pojedia odpad z kuchyne, svine, kravy všetko zužitkujú, “ dodáva domáci pán. Stúpame nad usadlosť Vágnerovcov, kvôli dobrému záberu. Trošku fučím, oni majú zjavne lepšiu kondičku. Polia sú vyupratované, len pôda je tu príliš rozparcelovaná, nemajú ju pokope, plánujú ešte nejakú dokúpiť, aby bolo viac sena pre zvieratá. Cez prázdniny nemali Vágnerovci ani jeden víkend voľný, hemžilo sa to tu kamarátmi, ale všetci si tu úžasne oddýchli. Domáci sú spokojní, veria, že pokoj tu nájdu aj ľudia z mesta.
Bela LISÁKOVÁ | redaktorka