Podpoľanie je známe nielen svojou kultúrou, krásnymi krojmi, ale hlavne svojou prírodou. Práve preto si ho za svoj domov vybrali Milan a Lucia Vágnerovci. Už na vysokej škole prišli na to, že chcú mať svoju farmu. Prispel k tomu aj ich pobyt v zahraničí. Po jedenástich rokoch usilovnej práce sa im to podarilo a dnes ponúkajú svojim zákazníkom nielen ubytovanie, ale aj domáce mliečne výrobky – mlieko, syry, tvaroh, jogurt a maslo.
Ako Vás napadlo založiť si farmu?
„Túto otázku dostávame veľmi často. Študovali sme na poľnohospodárskej vysokej škole a mali sme príležitosť dostať sa do zahraničia – manžel bol vo Švajčiarsku a v Nemecku, ja som bola vo Francúzsku. Keď sme sa spoznali a začali sme sa rozprávať o budúcnosti, obidvaja sme si vedeli predstaviť život na farme. Všetko to už bolo len o tom nájsť si miesto. Chceli sme žiť na lazoch, tomuto kritériu vyhovovalo len Podpoľanie alebo Myjava.
V 90-tych rokoch tu boli družstvá a chýbali rodinné farmy. Takže na Slovensku sme nemali kde získavať také skúsenosti ako vo Švajčiarsku, Nemecku a vo Francúzsku. Až tam sme videli, že sa to dá aj takto. Je to iné ako niekde na družstve, kde musíte chodiť do roboty. Toto nie je práca, nechodíme do roboty, tu žijeme. Okrem toho, že je to naše zamestnanie, je to hobby.“
Podľa čoho ste si vyberali miesto pre splnenie svojho sna o založení farmy?
„Dom, maštaľ a pôda boli tri hlavné kritériá, ktoré sme potrebovali. Dom museli byť obývateľný, keďže nie sme odtiaľto.“
„Keď sme sa išli pozrieť dom, bol február. Také škaredé sychravé počasie bez snehu. Vôbec sa nám nepáčil. Dokonca sme ani nechceli vystúpiť z auta. Ale keď sme zistili jeho výhody: nezávislé poschodie pre ubytovaných hostí, veľa vecí tu už bolo dokončených. Ale čo bolo najdôležitejšie, majiteľ už mal všetko vysporiadané, kdežto iné domy boli po prvé neobývateľné a po druhé mali 5-6 vlastníkov.“
„Povedali sme si, že tento dom je presne to, čo hľadáme. Chceli sme chovať zvieratá, založiť si farmu a popritom poskytovať ubytovanie. To bola naša vízia. Podľa toho sme hľadali aj dom.“
Prečo práve Podpoľanie?
„Všetko to bolo také osudové. Cestovali sme z Čierneho Balogu popri Hriňovskej priehrade. Po ceste išiel chalan s babou. Chalan sa strašne podobal na jedného spolužiaka z vysokej školy. Tak sme si povedali, že zastavíme a zistíme či to nie je on. A bol to on! Takže prvý človek, ktorého sme stretli bol jediný, ktorého sme tu poznali. Je cyklista a poznal veľa miest, kde sú opustené domy, dal nám nejaké typy. Cez neho sme získali aj kontakt na tento dom. Takže vďaka nemu sme tu,“ spomína Lucia.
„Podpoľanie sme si zamilovali na prvý pohľad. Najmä kvôli typickému lazníckemu prostrediu a prírode. Preto sme sa rozhodli pre tento región a vôbec neľutujeme, už sa cítime celkom ako rodáci. Veď tu bývame už jedenásty rok.“
„Deti chodia do súboru a my tou tradičnosťou žijeme. Pripadáme si ako starí Detvanci. Možno aj tým, že sa pohybujeme vo folklórnych kruhoch, ešte viac to v nás buduje takú tú detviansku hrdosť. Podpoľanie je super a propagujeme ho úplne všade.“
Svoje deti vychovávate k láske k okolitej prírode a kultúrnym tradíciám. Ako to vníma vaše okolie?
„Sme veľmi radi, že naše deti vyrastajú v tomto prostredí, lebo im to dáva veľa do života. Bruno má 8 a Zdenka 10. Keby sa ocitli niekde sami, tak sa dokážu postarať sami o seba práve preto, že tu žijú so zvieratami a s prírodou. Veľakrát, keď sa my venujeme zvieratám, oni sú odkázaní sami na seba, takže na svoj vek sú veľmi samostatní.
Keď sme povedali, že chceme takto žiť, všetci si mysleli, že iba žartujeme. Keď sme už začali konať – kúpili sme dom a začali tu žiť, zistili, že to nie je sranda, je to fakt. Všetci vraveli, že čo to pripravujeme za budúcnosť pre naše deti, oni sa budú hanbiť, že sú z lazov z gazdovskej rodiny, ale opak je pravdou. Ostatné deti ich obdivujú za to, aký majú život. Pretože aj deti sú presýtené všetkými tými interaktívnymi hrami a sociálnymi sieťami. Kto by povedal, že deti sa budú biť o to, že kto ide vyliezť na strom ako prvý? Myslím si, že sú šťastné. Za celé leto sa ani raz nepýtali na počítač, či si môžu zapnúť televízor. Ráno vyšli o ôsmej von, večer sme ich „zozbierali“. Medzi tým sa prišli najesť, niekedy dokonca ani to, pretože si natrhali ovocie alebo išli ku susedom.”
Ako dlho ste rekonštruovali farmu, kým ste ju dostali do súčasnej podoby?
„10 rokov. A ešte stále ju prerábame. Stále chceme niečo inovovať. Veľkú časť peňazí, ktoré sme zarobili, dávame práve do rozvoja aby sme si uľahčili prácu a zvieratám zlepšili welfare.“
Keď žiješ na farme neznamená to, že žiješ v stredoveku…
„Máme kamarátov, ktorí sa snažia robiť veci tak, ako sa robili pred sto rokmi. Všetko robia ručne, nepoužívajú žiadne stroje. Je to veľmi prácne. Podľa mňa je to skôr vyjadrenie k tejto dobe. Nechcú byť súčasťou novodobej, komerčnej, spoločnosti.“
„Rekonštrukciu sme začali maštaľou, ktorá bola v katastrofálnom stave. Keď sme prišli bývať na Podpoľanie kamarát mal pre nás teľa, ktoré nám daroval ako svadobný dar a potrebovali sme ho niekam ustajniť.“
„Ešte sme nemali ani kuchyňu, ale maštaľ už bola hotová,“ konštatuje farmár.
Svojimi domácimi mliečnymi výrobkami zásobujete ľudí z okolia, najmä z Detvy. Určite je o takéto výrobky veľký záujem.
„Dopyt po nich je veľký, dokonca väčší ponuka. Keď sa nás aj niekto spýta, že prečo nerozšírime stavy, že by sme mohli chovať viac kráv, vyprodukovať viac mlieka, keď je taký dopyt. Povedali sme si, že my do toho nechceme ísť. Človek je pahltný tvor, chcel by stále viac a viac. Bolo by to na úkor kvality. My sme uprednostnili kvalitu pred kvantitou. Nie sme zástancami veľkých družstiev. Zvieratá tam ani nie sú zvieratá, sú to stroje, ktoré musia splniť nejakú určenú normu. Boli by sme radi, keby sa na Slovensku rozšírili menšie rodinné farmy,“ hovorí Lucia a pridáva sa k nej manžel Milan: „Hlavne ide o tú rôznorodosť. Syr alebo jogurt vyrába každí farmár inak. Kdežto v mliekárňach je všetko na jedno kopyto.“
Okrem mliečnych výrobkov ponúkate aj ubytovanie, je oň tiež taký záujem? Máte aj stálych zákazníkov, ktorí sa k vám vracajú?
„Aj o ubytovanie je veľký záujem, najmä v letných mesiacoch. Zákazníci sa sem často vracajú a prichádzajú aj na doporučenie od predchádzajúcich zákazníkov. Niektorí chodia pravidelne každý rok, niektorí dokonca dvakrát do roka.“
„Nie je to o tom, že prídu a ubytujú sa, ale treba sa im venovať. S niektorými sme si vybudovali aj priateľské vzťahy. Veľká časť našej klientely sú rodiny s deťmi, tým že naše deti sú od malička zvyknuté spoznávať každý týždeň nových ľudí, rýchlo sa skamarátia a každého príjmu medzi seba. Deti sa tu potom cítia veľmi dobre, niekedy ani nechcú ísť domov. Veľakrát sa aj samotní rodičia čudujú, že sa deti nepýtali na počítač, boli stále vonku.“
Môžu si zákazníci vyskúšať napríklad dojenie kravy alebo nejaké iné činnosti?
„Môžu, závisí to aj od okolností. Napríklad toto leto bolo strašne teplé, bolo veľa múch a kravy boli nervózne. Nedovolila by som si nikoho pustiť ku krave. Ja si tiež musím dávať pozor a veľakrát prekvapí aj mňa. My už máme reflexy, vieme, kedy sa máme uhnúť, ako máme zareagovať. Keď je ideálne počasie alebo krava nemá zápal, tak určite môžu. Ale čo majú zákazníci najradšej je výroba syrov.“
Pestujete aj vlastnú zeleninu?
„Áno pestujeme, pre seba a so známymi robíme bartrový obchod. S potravinami sme samostatní na 80%, nakupujeme len múku, cukor, soľ a chlieb. Med máme od kamaráta, ktorý mal u nás nainštalované úle a hydinu kupujeme od priateľov.
Ako trávite svoj bežný deň?
„V podstate sme stále so zvieratami. Ráno, keď vstaneme, postaráme sa o kravy. Až do prvého snehu sú stále vonku. Dovedieme ich do maštale, tam ich podojíme, nakŕmime, vyčistíme. Potom mlieko rozvezieme zákazníkom. Zo zvyšného mlieka robíme výrobky. V lete pracujeme na záhrade, venujeme sa hosťom, v zime máme viac času aj na koníčky.“
Aké máte plány s farmou do budúcnosti?
„Stále sa dá niečo zlepšovať. Zamerať sa na jedno-dve čistokrvné plemená. Pristavať prístrešok k maštali. Oddeliť kravy, čo nedoja od tých, ktoré dojíme. Nedávno sme mali aj krízu, povedali sme si, že končíme, ale trvalo to iba chvíľu. Prevážili tie pozitíva. Už si ani neviem predstaviť, že by to bolo inak.“
Ďakujem za možnosť navštíviť Vás.
Príspevok vznikol v rámci projektu Globálne vzdelávanie v súvislostiach, ktorý realizujú CEEV Živica a Technická univerzita vo Zvolene vďaka podpore Slovak Aid (výzva č. SAMRS/2014/RV).