Krásny vlastný svet na detvianskych lazoch Skliarovo vytvorili Lucia a Milan Vágnerovci pre svoju rodinu, sedemročnú dcérku Zdenku a päťročného syna Bruna. Svoje miesto si našli po zrelej úvahe a neúnavnom hľadaní. Rozhodli sa usadiť na strednom Slovensku, v srdci našej krajiny.
Farma pod Melichovou skalou
Vyberali si medzi Krupinou, Podpoľaním a Novou Baňou. Detviansky kraj im však jednoducho učaroval. Dom hľadali viac ako pol roka, nebolo to jednoduché, pretože takmer žiaden nebol právne usporiadaný. O domčeku mali jasnú predstavu, chceli robiť agroturistiku, chovať zvieratá. S týmto plánom chodili na obhliadky a pokúšali sa nájsť to „pravé orechové“. Dom na skliarovských lazoch nebol láskou na prvý pohľad. Popravde, keď ho prvýkrát zbadali, nemali chuť ani vystúpiť z auta. Nechceli však byť neslušní, nuž sa išli pozrieť dnu a podať si ruku s majiteľom. Privítal ich s plnohodnotne pripravenou agendou, plánmi a listom vlastníctva, na ktorom bol výhradným majiteľom. To rozhodlo, otvorili srdce a oči, obišli si pozemok, dom a keď sa rozhliadli po okolitých kopcoch, prešli po lese nad pozemkom, bolo rozhodnuté. Našli svoj nový domov. Čakalo ich množstvo práce, rekonštrukcia a výstavba poschodia, výmena okien, budovanie sociálnych zariadení. Teraz, po pár rokoch, je dom takmer dokončený, ubytovanie pre návštevníkov farmy na poschodí hotové, treba dotiahnuť ešte „obal“ a vchod s terasou pre návštevníkov. Chvilku však budú musieť počkať, pretože majú za sebou naozaj náročný rok. Milan mal ťažký úraz, pomáhal kamarátovi so zvieratami a pri preskakovaní ohrady spadol a zlomil si píšťalu a kolenný kĺb. Celé gazdovstvo zostalo na pleciach Lucii. Nie je to jednoduché ani pre jedného, ale zvládajú to statočne, pretože, ako dodáva Lucka: „Čo nás nezabije, to nás posilní“. A podľa toho aj žije. Predali zopár zvieratiek, aby sa Lucia stíhala o ne starať a kráča neúnavne ďalej.
Kolobeh života
Lucia s Milanom sa spoznali na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Lucia pochádza z mesta, bývala v popradskom paneláku. K životu na farme sa dostala vďaka pobytu vo Francúzsku. Pracovali tu spolu s Milanom niekoľko rokov na miestnych farmách, dokonca sa pohrávali s myšlienkou, že zostanú natrvalo. Našli si veľa priateľov, s ktorými sa dodnes stretávajú a navštevujú. „Francúzsko a francúzština je moja srdcová záležitosť, “ priznáva Lucia. Na svojom statku teraz chovajú tri kravy, dve prasiatka a dvoch psíkov. Prvú kravku Noriku dostali od priateľov ako svadobný dar. Dnes je z nej rúča dáma, ktorá čaká teliatko.„Neskôr určite rozšírime chov, ale najskôr sa manžel musí dostať do formy,“ hovorí o plánoch do budúcnosti Lucia. Mali aj sliepky, ale tie si hneď prvý týždeň odniesla do hory miestna líška. Teraz vymieňajú mlieko za vajíčka, je to príjemný obchod v rámci dobrých susedských vzťahov. Mlieka nadojí Lucka denne až 30 – 40 litrov. Má už svojich stálych odberateľov, každý deň zbehne do mesta, kde na ňu čakajú s fľaškami a kanvicami. Z časti mlieka vyrába vynikajúci sladký syr. Keďže pochádza z mesta, všetko sa učila za pochodu. Rovnako ako starostlivosť o zvieratá. Tá zahŕňa nielen kŕmenie, dojenie, vyháňanie na pašu, ale napríklad aj asistenciu pri pôrode. Práve posledný pôrod kravky bol nečakane náročný. „Dúfala som, že všetko prebehne hladko, malo to byť jej dvanáste teliatko. Milan práve ležal v nemocnici, ja som bola sama doma. Nanešťastie sa ukázalo, že býček je priveľký a ja som musela, so zverolekárom na telefóne, sama vyšetriť kravu a pomáhať chlapom ťahať mláďátko von. Všetko našťastie dobre dopadlo a malý býček prišiel na svet s našou pomocou,“ hovorí pokojne Lucia. A my dávame pred jej odvahou a zručnosťou klobúk dolu. Vidíme, že život na farme nie je jednoduchý, v lete treba chystať seno a drevo na zimu, v zime kúriť a udržiavať všetko v chode. Bonusom je pokojné tempo uprostred kopcov a lesov, spojenie so zvieratami a prírodou.
Ubytovanie na farme
Víziou Vágnerovcov je prevádzkovať farmu s možnosťou ubytovania. Poskytnúť útulné bývanie, aby si ľudia z mesta mohli oddýchnuť a načerpať nové sily v lone prírody. Cieľová skupina sú najmä rodiny s deťmi. Na samostatnom poschodí zariadili tri izby, každá má svoje sociálne zariadenie a spoločnú kuchynku s posedením. Televíziu by ste tu hľadali márne. Raz bola na farme ubytovaná rodinka z Bratislavy, po týždni prišla za Luciou mladá pani a povedala, že svoje deti nespoznáva. Celý deň behajú po lúkach a lese, nosia zvieratkám vodu, kŕmia ich a vôbec sa nepýtajú na televíziu. Pritom doma ich nevie dostať od počítača. ,ytedy vidím, že to, čo robíme, má zmysel. Veľa detičiek nemá predstavu o tom, ako zvieratká žijú a čím sa kŕmia, ako sa dojí mlieko, vyrába maslo alebo syr. Toto všetko tu môžu zažiť, byť pri tom, vidieť a vyskúšať si život na vlastnej koži,“ s nadšením hovorí Lucka. „Svoje deti sa snažíme vychovávať tak, aby žili v súlade s prírodou a naučili sa chápať súvislosti. Pre neje smrť a narodenie neoddeliteľnou a prirodzenou súčasťou života. Sú pri tom, keď sa zvieratá rodia aj umierajú. “
Svet za plotom
Lucia je jedna zo zakladajúcich členov 2. Slow Foodu na Slovensku. Je to medzinárodné hnutie, ktoré propaguje domáce a tradičné lokálne produkty. Vzniklo v Taliansku ako protiváha stravovacieho štýlu fast food, priemyselnej výroby potravín a masívnej globalizácie stravovania. Víziou je podpora miestnych gastronomických tradícií, zvýšenie záujmu o kvalitu jedla a jeho pôvod. Lucka sa aktívne zapája do komunitného diania aj ako členka občianskeho združenia Podpoľanie. Je z nej cítiť zanietenie a odhodlanie zodpovedne a vedome sa podieľať na zveľadení medziľudských vzťahov a života v ich okolí. Doma učia deti separovať odpad, je to pre ne úplne prirodzené. Lucia si spomína na situáciu, keď Zdenka dostala svoju prvú desiatu. Zabalila jej do školy jabĺčko, ona ho však priniesla naspäť. Keď sa jej opýtala prečo, odpovedala: „Pretože som nemala kam zahodiť ohryzok, nemali kompost, tak som ho radšej nezjedla.“ Ak si niekto nebodaj myslí, že deti Vágnerovcov trpia samotou na lazoch, veľmi sa mýli. Ich aktivity sú naozaj pestré. Chodia do folklórneho súboru, každý týždeň sa zúčastňujú akcií v okolitých dedinách a dennodenne sa stretávajú v kuchyni so svojimi priateľmi. A že sem chodia radi, sme sa presvedčili na vlastné oči.
Katarína Koledzaiová / Vitalita